Prešovčan Dávid Kollár je slovenský gitarista, skladateľ filmovej hudby, producent a scenárista, ktorý má toho za sebou aj napriek relatívne nízkemu veku už naozaj dosť. Hral v rôznych kapelách lokálneho charakteru a viacerých štýlov - od metalu, cez rock a funky až po jazz. Momentálne spolupracuje so zahraničnými hudobníkmi a postupne sa presadzuje aj v tejto oblasti. Jeho kroky vedú do Škandinávie za uznávaným gitaristom Eivindom Aarsetom.

Laická verejnosť sa s tvojim menom veľmi nestretáva, si skôr známy v hudobníckych kruhoch.

Volám sa David Kollár, hrám na gitare a stále verím v lepšie časy na Slovensku.

Lepšie časy? V akom ohľade? Pre slovenskú hudbu či pre spoločnosť ako takú?

Myslím, že jedno s druhým súvisí, situácia je veľmi zlá. Všeobecne je na koncertoch menej a menej ľudí. O predaji CD ani nehovorím. Hudba má byť vraj zadarmo... Dnes už majú aj veľké kapely problém vypredať športové haly alebo kulturáky. Spájajú sa dve-tri naraz, aby to nejako naplnili. Kapela nie je schopná na koncertoch zarobiť na potrebné náklady na aparatúru, reklamu, honoráre. Potrebuje sponzorov a granty, a to je smutné.

Zabúda sa na to, že či už LED ZEPPELIN alebo BLACK SABBATH boli schopní vyplatiť všetko zo vstupného a zarobiť na tom. Jednoducho sa dala kapela doslova predať. Dnes musí malý klub prosíkať o grant z ministerstva kultúry alebo EÚ a pomaly pol roka sa modliť a čakať. Potom dostane tritisíc eur na rok a zato musí urobiť dramaturgiu na celý rok, pričom robí v meste kultúru, vytvára hodnoty. Jednorazový projekt alebo dvojdňová výstava neviem čoho dostane dvadsaťtisíc eur. Granty sa naozaj delia tak, ako sa na Slovensko „patrí“. Dávajú sa poväčšine ľudom, ktorí si to podľa mňa nezaslúžia. Naučili sa komunikovať jazykom tlačív a úradníkov. Z toho si potom pokojne žijú a cestujú po svete. Stačí si pozrieť stránku ministerstva kultúry...

To je síce pravda, ale podobné problémy majú aj na Západe.

Je to choré. Bol som nedávno v Nórsku a bol som naozaj šokovaný, ako to funguje tam - ako sa podporuje umenie, akú má hodnotu medzi ľuďmi. Viem, že tá krajina je ďalej ako my, ale u nás je to stále horšie a horšie. Všade je korupcia, ale tu je toho už naozaj priveľa.

Aká podpora umeniu u nás chýba?

V televízii uvidíš skôr zúboženého psíka, čo hľadá domov, alebo informácie o tom, že medvede v Tatrách sa odkladajú na zimný spánok, miesto toho, aby sa hovorilo o úspechoch našich umelcov v zahraničí, o koncertoch, o vydaní kníh, o výstavách. Jednoducho dostať tieto informácie medzi ľudí, aby sa o tom v spoločnosti hovorilo a aby sa vzbudil záujem ľudí o kultúru ako takú.

Myslíš si, že ľudí umenie nezaujíma?

Skutočné umenie začína byť cudzí pojem. Umelec je spevák zo superstar alebo bývalý spevák, čo momentálne fotí. Nedávno som sedel doma na balkóne s vínkom, keď som zrazu uvidel mladého chlapca s gitarou, ktorému počas chôdze mama vravela: „Načo chceš na tom dreve hrať? Z čoho chceš žiť? To vyhodím!“

Pritom, ak by sa našlo na Slovensku len desaťtisíc ľudí, ktorí by minuli ročne päťdesiat eur na CD slovenských umelcov, veci by šli ľahšie. Boli by peniaze na dlhšie strávený čas v štúdiu a samozrejme väčšia konkurencieschopnosť.

Ale dosť tak negativity. Nechcem znieť ako istý slovenský hudobník. (smiech) Sme mladá krajina, isté veci nefungujú ako majú. Verím, že na to prídeme a zmeníme to.

Môžeš sa už aj ty považovať za profesionálneho hudobníka? Dá sa vôbec na Slovensku uživiť hudbou, ak nie si súčasťou mainstreamu?

Naozaj tieto veci neriešim. Ak je profík ten, kto denno-denne premýšľa nad hudbou, hrá každý deň a tvorí, tak asi som. Uživiť sa dá, ale záleží, čo chceš jesť a kam chceš chodiť na dovolenku. (Smiech.)

Priznám sa, že neviem, kam teba ako gitaristu zaradiť. Považuješ sa za rockového alebo skôr jazzového muzikanta?

Neviem, je tam zo všetkého niečo. Aj rock, aj jazz, aj experimenty. Som muzikant a v mojej muzike a hre je počuť, kde som práve teraz.

Ktoré udalosti považuješ za najdôležitejšie v tvojej hudobníckej kariére?

V súčasnosti je to projekt ARTRANCE. Mám tu česť spolupracovať s ľuďmi s otvorenou mysľou a navyše naozajstnými profesionálmi. Zároveň sme sa stali najlepšími priateľmi. V ARTRANCE mám voľné ruky, každé predstavenie je iné a originálne.

Nedávno som sa vrátil z Nórska, kde som bol na skúške s Eivindom Aarsetom. Bol to neuveriteľný zážitok s množstvom inšpirácie. Budem hrať s jeho kapelou niekoľko koncertov na turné „Dream Logic“ a vyzerá to, že Eivind bude hosťom v ARTRANCE.

Prítomnosť vyzerá naozaj zaujímavo, ale najprv si trochu podrobnejšie prejdime tvoju hudobnícku minulosť. Narodil si sa v muzikantskej rodine, takže celkom logicky si sa k muzicírovaniu dostal veľmi skoro. Museli ťa do toho rodičia tlačiť?

Chvíľu nie, potom zasa áno. Začalo ma to brať, keď bol na ulici každý s gitarou a vedel na nej hrať - mali sme potom aj školskú kapelu. Predtým som chcel byť hokejistom. Hrať som začal, keď to bolo naozaj „in“ a každý na ulici vedel hrať „Unplugged“ od NIRVANY. Neskôr som sa dostal k elektrickej gitare a rockovej hudbe. Postupne to šlo ďalej a ďalej.

V tvojich začiatkoch ťa učil na gitaru hrať Karol Sivák (PEHA). Ako si na neho spomínaš?

Začali sme akustickou gitarou, ale tá ma už moc nebavila. Chcel som hrať na elektrickej. Karol mi dával dopodrobna rozobrať sóla Davida Gilmoura plus stupnice na improvizácie.

Neskôr si prešiel rôznymi garažovkami, hral si chvíľu v progress-metalovej XIBALBE, v jazzrockovom FADE OUTE, vo funkovom projekte JOE AND ENTRY, v goth-metalovom FROWNE, hral si pre skupiny Andyho Beleja, Nataše Džunkovej. Ako si spomínaš na tieto kapely a čo si si sa u nich naučil?

Tak to je ťažká otázka. Veľmi si nespomínam. Hlavne som bol najmladší, a to mi stále dali pocítiť, a ja som bral muziku príliš vážne. Postupne sa kapely rozpadali a menili na krátkodobé projekty. Dalo mi to každopádne nejaké skúsenosti, z ktorých som neskôr čerpal, a na ich základe som šiel ďalej svojou vlastnou cestou. Nechcel som hrať len lokálne.

V roku 2004 si dokončil jazzovú školu v Prešove. Priznám sa, že ani neviem o tom, že nejaká taká inštitúcia existuje. Kto ťa tam učil?

Bola a myslím, že ešte aj je. Učili na nej hudobníci z AMC TRIA - bola to súkromná škola. Chodil so tam pár dní poobede v týždni a učili ma hrať štandardy, čo ma veľmi nebavilo. Zo školy som odišiel. Dnes je už AMC TRIO tiež niekde inde ako vtedy.

Potom si založil skupinu DAVID KOLLAR BAND. Pokiaľ si dobre spomínam, vtedy ju ešte tvorili slovenskí muzikanti. Kto hral vtedy s tebou?

Bol to basgitarista Jožko Cingeľ (ex-DREAMS, ELECTRIC EXPERIENCE, J.F.R) a bubeník Jožko Zima z Košíc (STEREO, PETER BIČ PROJECT, IMT SMILE). Predtým ešte klavirista Dano Špiner (KOMAJOTA, ILUSIONS TRIO, KOŠČOVÁ), basák Vilo Cicoň (ANDY BELEJ & QUARTET, KOŠČOVÁ) a bubeník Peter Maník.

Zoskupeniu DAVID KOLLAR BAND vyšli dve albumy „Free Your Minds“ (2005) a „Way From East“ (2006), ktorým sa celkom slušne darilo u kritiky. Ako dôležité boli a sú pre teba osobne?

„Free Your Minds“ som nahral ešte s Peťom Maníkom na bicie, Danom Špinerom na klávesy a Vilom Cicoňom na basu. Vilo a Dano dnes hrajú s Katkou Koščovou. Tieto albumy, neviem, priznám sa, že ich ani nemám doma. Ale je tam zaznamenaný vtedajší stav. Potrebujem ešte niekoľko rokov odstup, aby som si ich vypočul s čistou hlavou...

V rokoch 2005 až 2009 si sa učil aj u Andreja Šebana, ktorý je dodnes považovaný za legendu slovenskej gitarovej scény. Ako si ty na tohto človeka spomínaš a čo všetko si sa uňho naučil?

Andrej položil môj základný kameň. Otvoril vo mne niečo, čo driemalo. Ukázal mi cestu, ako môžem uvažovať sám, ak na to mám, a ako môžem na nej nájsť sám seba...

A podarilo sa ti nájsť sám seba?

Myslím si, že človek sa stále hľadá a vyvíja. Ja sa teším každej inšpirácii a hlavne rád skúšam nové veci. Momentálne som ohúrený škandinávskou scénou a mám veľké šťastie, že s hudobníkmi odtiaľ môžem aj hrať a vidieť naživo, čo a ako robia.

Šeban ma ako mladého chlapca učil, ako byť iný, alebo neviem ako to mám nazvať. Jednoducho ukázal mi viac hudby, ako mi ponúkalo moje okolie, v ktorom som žil, a hlavne hudbu, ktorá bola nadčasová, len u nás sa o nej veľmi nevedelo.

Takže on bol tá najdôležitejšia osoba v tvojej hudobníckej kariére?

Zo začiatku ňou bol. Mal som doma nahrávky Richarda Műllera, FREE FACES, Ursínyho, atď.

Bol vlastne jediný naozajstný gitarista, ktorého som mohol vidieť aj naživo a neskôr sa od neho učiť. Dnes som niekde úplne inde a mám iné vzory.

Spolupracoval si aj s Petrom Lipom a inými muzikantmi. Ktorí z nich boli pre tvoje muzicírovanie a hudobné smerovanie dôležití?

S Petrom som odohral len jeden koncert v Levoči ako hosť. Dnes hrávam s Gergom Borlaiom, Indiou Czajkowskou, Tadeuszom Sudnikom a Eivindom Aarsetom. Momentálne sú pre mňa dôležití oni.

S prvými troma menovanými si v roku 2009 zoskupenie DAVID KOLLAR INTERNATIONAL PROJECT. Prečo si siahol pre posily do zahraničia?

Ono to prišlo samo. Ale bolo to aj kvôli tomu, že tu nebolo s kým hrať seriózne. Nemusel som pri pive vysvetľovať ľudom, aby na sebe pracovali a časom sa im to určite vráti. Bol to prvý krok, kedy som mohol hrať s profesionálnymi hudobníkmi. Myslím hlavne prístupom a prácou na sebe.

Niekedy v roku 2009 si začal robiť aj filmovú hudbu. Ako si sa k tomu dostal?

Niekedy v tom čase ma oslovil mladučký Michail Verner v rámci nejakého krátkeho filmu. Chcel použiť moju skladbu z albumu „Way From East“. Nedalo mi to a rozhodol som sa urobiť pre neho niečo nové. Postupne som toho robil viac a viac a začali sa ozývať ľudia, ktorí mali záujem o moju hudbu. Dnes mám za sebou šestnásť filmov a tri divadelné predstavenia. Filmová muzika sa postupne začala spájať aj s mojím hraním na gitare. Koncentrujem sa na hĺbku a farbu.

Minulý rok si nalákal do svojej kapely aj famózneho Gergoa Borlaia (KALTENECKER, EUROPEAN MANTRA), ktorý spolupracoval s množstvom jazzových hviezd (Scott Henderson, Scott Kinsey, Garry Willis, Hadrien Feraud, atď). Bolo ťažké ho prehovoriť na spoluprácu?

Bolo ťažké nájsť odvahu a zavolať mu. Nabádal ma na to Gabo Horál z Jazz For Sale. Riskol som to a vyšlo to. Sadli sme si a zároveň sme sa obaja od prvého koncertu posunuli úplne inde. Vznikol ARTRANCE a potom  to už išlo vpred a dnes pripravujeme aj Duo koncerty.

Tohto roku si zase začal spolupracovať gitaristom Eivindom Aarsetom, ktorého si už spomínal. Čo môžeme od tejto spolupráce očakávať?

Dá sa povedať, že všetko. Eivind je veľmi známe meno, len sa tu o ňom veľmi nevie. Je na scéne roky a hlavne je novátorom hry na gitare. Ešte nikdy som nesedel tak blízko gitaristu, ktorý dokáže hrať takto ako on. Má krásny tón a farbu. Má obrovskú fantáziu v rámci gitary. Hlavne ma prekvapil. Myslel som, že z jeho albumov viem o čo pôjde, ale hral inak. Bol po anglicky „upgradnutý“. To sa mi veľmi páčilo. Stále na sebe pracuje. Od kedy som došiel z Nórska som skoro nepustil gitaru z ruky.

Vo svojich začiatkoch si sa venoval okrem iného aj metalovej muzike, teraz sa pohybuješ skôr v jazzových a jazzrockových vodách. Sleduješ ešte metalovú scénu?

Moc nesledujem, ale mám rád všetko, čo ma chytí, a je naozaj jedno, aký žáner to je. Musím sa priznať, že by som si po rokoch zahral s dobrou metalovou kapelou.

Skús len tak streliť: ak by si mal tú možnosť vybrať si ktorúkoľvek, koho by si si z metalových kapiel vybral?

Uf, to je ťažká otázka... NAPALM DEATH? (Smiech.)

Pekný výber. Ale vráťme sa do reality a na Slovensko. Čo prešovská scéna? Orientuješ sa v nej a sleduješ ju ešte?

Samozrejme, pozerám na internete, čo je nové. A ak si nájdem čas, tak idem aj na koncert podporiť. Je tu mladá skupina PAPPYLON, ktorú som ešte nevidel naživo. Počul som len nejaké demá a držím im prsty. Ďalej mladučký gitarista Samo Marinčák, ktorý je šikovný a hráva aj s AMC TRIOM. Ale už sa neorientujem sa v prešovských kapelách tak ako kedysi.

Určite je stále v meste minimálne stovka skúšobní. Keď som bol ja vo veku štrnásť rokov bolo toho naozaj veľa. Mali sme skúšobne blízko seba s IMT SMILE, skupinou NUDA, CHIKILIKI TU-A... Boli sme v nich zavretí skoro každý deň, rocková liga fungovala naozaj vo veľkom. Človek mal naozaj pocit, že je kde hrať - možno tomu je tak aj dnes, nepoznám už scénu tak dobre a nechodím do žiadnej skúšobne, ale cítim, že je toho určite pomenej. Minimálne je to menej progresívne.

Skús okomentovať nasledujúce prešovské skupiny:

IMT SMILE
Prišli niečím novým, čo tu pred tým nebolo, a páči sa mi, že Ivan všade a stále hovorí východniarskym prízvukom.

KATKA KNECHTOVÁ
Mám pocit, že sa po rozpade PEHY trocha hľadá, ale jej ženskej kapele THE CUBES držím prsty.

PEHA
Majú šancu začať od znova a prísť s niečím novým v rámci slovenskej scény.

CHIKI LIKI TU-A
Už dlho sa teším na nový album.

WAYD
Dávno som ich nevidel, určite prídem na koncert.

Všetci gitaristi, ktorých poznám, majú radi svoje gitary a aparáty a vedia o nich dlho a zaujímavo rozprávať. Ako dôležité sú tieto veci pre teba?

Mám to, na čo mám, a sa snažím sa s tým hrať čo najlepšie.

Koľko máš gitár a na ktorú hráš najradšej?

Mám päť gitár a najradšej hrám na môj hybrid od Ruda Sivčáka, ktorý ma v už v tele zabudovaný mikrofón. Čiže mám nazvučené telo gitary a hmatník.

Množstvo hudobníkov nakupuje rôzne krabičky, efekty, experimentuje so zvukom, no mnohokrát zabúdajú na to, že v prvom rade je potrebne vedieť aj výborne hrať. Ako to vidíš ty?

Myslím si, že hudobný nástroj je na to, aby sa na ňom vytvárala hudba. Ak to niekto robí za pomoci krabičiek s minimálnou technikou rúk a funguje to, tak je to super, tak isto ako keď hrá niekto na akustickú gitaru bez krabičiek. Ak je to robené úprimne a má to nápady, tak to musí byť dobré. Hlavne tu nie som na to, aby som to hodnotil. Snažím sa najlepšie robiť to, čo robím, a názor nech si utvoria iní. Snažím sa zhudobňovať svoje vnútorné predstavy čo najlepšie a najzodpovednejšie. Či už s krabičkami alebo bez.

Kde nahrávaš svoju muziku? Máš vlastné štúdio,alebo nejaké obľúbené?

Mám vlastné štúdio, kde skladám hudbu a robím hudbu k filmom a divadlám. Ak ide o kapelu, najradšej chodím do košického Klaksonu.

Mnoho slovenských hudobníkov nenájde dobre slovo na domáce štúdia a niekedy po vypočutí našich nahrávok s nimi musím súhlasiť. Aký máš na to názor?

Môj názor je prostý. Počul som niekoľko hudobníkov nadávať na zvuk bicích v Klaksone. Keď došiel Adam Marko nahrávať môj album „Equation Of Time“ a začal hrať, zvuk bol naozaj veľmi dobrý a to nahrával na tie isté mikrofóny a káble a do toho istého softu. Nikto z miestnych tomu neveril. (Smiech.)

Nakoniec prejdime trochu do nehudobných oblastí. Onedlho oslávime výročie 17. novembra. Čo pre teba osobne táto spoločenská zmena znamená?

Bol som mladý, mal som šesť rokov, ale uvedomujem si, že môžem slobodne cestovať a hrať.

Takže slobodu cestovania a to, že ti do tvojej tvorby nikto nezasahuje, považuješ za najdôležitejší následok zmeny režimu?

To vôbec nie. Ja som ten režim zažil ako dieťa. Nemám žiadne reálne skúsenosti, ktoré by som mohol porovnávať. Beriem to tak, že vždy sa dá, ak sa veľmi chce. História ma kopec takýchto prípadov. Samozrejme šťastie bolo potrebné, ale to je aj dnes. Nemyslím si, že je to jednoduchšie. Je pravda, že môžeš sadnúť na vlak a ísť, ale to neznamená, že ťa tam na stanici čaká niekto, kto len tak zmení tvoj život. Musíš preto niečo urobiť a samozrejme konkurencia je veľká. Čím viac možností, tým viac uchádzačov. Treba byť vytrvalý a makať.

Pýtam sa preto, že mnohým je smutno za istotami minulého režimu, keď mali istú prácu a nikomu nehrozila nezamestnanosť. Možno aj ty by si mal ako hudobník istú dobre platenú prácu.

Nie som muzikant-robotník. Ak by ma niekto posielal hrať do Superstar, vytiahnem brokovnicu... (Smiech.)